Dopravné prostriedky

Dnes ráno dostala skoro moja panička infarkt! Prečo?! Nebojte sa, kvety už odstránili z môjho dosahu, takže ich už nemôžem obstrihávať mojími ihličkami:)... Súviselo to so mnou a s gazdom. Gazda je ževraj prísny, nuž mne sa to moc nezdá, lebo doteraz ma obe baby zaháňali od sedačky preč a on sám ma vyložil na sedačku a ja som si na ňom lebedil a obkusoval som ho a on bol ešte aj rád! Som proste macher:) A tak som si na ňom lebedil a keď prišla panička do izby ani vlastným očiam neverila a myslela, že ju aj uši klamú.... gazda si ma premenoval na Tonka! No, medzi nami, mne je to vlastne fuk či som Tonko alebo Estonko, ale keď tak chce...

Poobede však zavládol smútok, lebo gazda zas musel odísť späť do tej ďalekej Prahy - kto vie, či je to naozaj tak ďaleko. Veď tam bude cestovať aj moja sestra Etna. Ale gazda mi sľúbil, že keď budem poslušný a dobrý pes (v preklade pre neznalých ma nahováral na chodenie po ulici:D), že ho môžem čoskoro prísť navštíviť. To by bola parádička. Veď ja sa celkom rád vozím. Sedím si pri paničke vzadu, občas si zdriemnem a keď je v aute teplo, vyvesím vlajku - teda jazyk a škerím sa na svet. Takže gazda ma opäť na pár dní opustil. Ale ako správny pes som ho bol odprevadiť až k vlaku. No já vam poviem, tie vlaky sú fakt divné. Najskôr to stojí a vizerá celkom fajn - taká kovová veľká búda, ľudia tam pobehujú a nejaký šiši chlapík tam pískal. Ale keď sa to rozbehlo, nebolo mi všetko jedno. Pre istotu som stiahol chvost a zaliezol pod kabát paničky - len ňufák mi trčal. Inak stal som sa tam atrakciou. Každý sa pri mne zastavoval, pousmial sa a pýtal sa ako sa volám a čo som zač. Keďže ľudsky neviem, panička im prezradila, že som hovík, teda hovawart. Trošku som im aspoň spríjemnil deň. Keď to čudo odišlo, pobrali sme sa späť k autu. Ani som sa nenazdal a zrazu prišlo niečo strášne moc dlhé a tak to na mňa zafučalo! No fuj, pes aby sa zľakol! Vraj trolejbus! Tak to už bolo na mňa moc a naštartoval som svoje labky na maximum a dosiahol som psí rekord v behu. Ešte že som bol na vodítku. V aute som sa na paničke už pokojne uvelebil a cestovali sme ďalej.

Na oplátku som za ten stres dostal super prechádzku po Strániku. Paničky tam boli trošku ufrflané, že na tej lúke, kde sme boli bolo veľa skla a podobne - nuž čo je sklo to neviem, ale tak na mňa panička zahulákala, keď som sa k jednému sklu blížil, že som radšej poslúchol a išiel inou cestou. Poviem Vám to bol raj. Toľko pachov, hmm ... o tom sa mi bude aj snívať. Ňufák som mal zarytý v zemi a veselo som nasával všetko, preskumával som každú vetvičku. Aby som paničke spravil radosť, rozhodol som sa kráčať pekne pri nohe na vodítku a škeril som sa na celý svet. A aby som ju ešte viac potešil, keď povie "Sadni" tak si aj sadnem - teda aby som pravdu povedal, nesmiem cítiť niečo zaujímavejšie a nesmiem byť unavený. Ale aj to bude:)

Po návrate domov som bol totálne odrovnaný, že som sa len zvalil a spal som ako dudok. Dokonca som nemal sily ani na žrádlo, takže som zjedol len trošku. Za to večer som spucoval skoro celú misku. No uvidíme, čo prinesie zajtrajšok. Panička mi hovorí, že idem navštivíť uja veterinára, ktorý je vraj správny chlapík. Tak o tom možno zajtra.