A čo bolo po výstave?

Ako viete cez víkend som bol na  dvojvýstave v Brne. Panička ma varovala, že keď budem zlý, tak pôjdem do guláša. A veru som aj bol, ale guláš sa nekonal, vraj na budúce. Večer, keď ma doviezla chovateľka aj s paničkou domov, tak som bol najšťastnejší pes na svete. Akurát  ma zamrzelo, keď som videl ako sa gazdinka smutne  pozerá na Cortinkine medaily. Pri zaspávaní v mojom peliešku som si povedal, že aj ja budem musieť v niečom vynikať a budem mať aj ja doma nejakú medailu. Na druhý deň som prespal skoro celé dopoludnie a okolo obeda som sa prebudil plný energie. A čo teraz. Som tu sám a nič sa nedeje. Tak som sa trikrát riadne oprel do dverí, aby to zabuchotalo. Na gazdinku to vždy zaberie. Zabralo. Dobehla dole zo svojej kancelárie čo sa deje. Nahodil som pohľad 36 a ona vedela, ktorá bije. Však mi sľúbila veľkú prechádzku. Po takej polhodine už som sedel v oceľovom tátoši a hybaj na naše lúčky. Po vypustení som najprv odmeral šírku a dĺžku lúky (pre istotu som spravil aj pár skúšok správností), či sa počas mojej neprítomnosti nezmenila. Miery sedeli. Na kopci som automaticky zahol doprava, veď bude veľká prechádzka.

Vtom vybehli moje kamošky srnky a chceli vedieť prečo som tam tak dlho nebol. Tak som im chcel povedať, že gazdinka bola chorá a že som bol v ďalekých krajoch. Ale srnky mali asi telefón, lebo sa rozbehli ostošesť nazad do lesa. Tak som si ich bol aspoň spočítať, či sú všetky. Nestihol som, lebo moc rýchlo utekali. Asi to bol súrny hovor. Gazdinka ma lapla a prešli sme hlbšie do lesa. Tam som zbadal také čudo, veľmi podobné na moju predchodkyňu Astu, sivé to bolo, uši malo podobné ako ja a vyštartovalo to tak ako ja. Ale vraj je to zajac. To som ešte nevidel. Po vyjdení z lesíka sme prišli na naše lúčky. Pánečku to je niečo!!! Tie zvuky, praskot konárov, padnutie šišky, pískanie srniek a nie sadni, ľahni, fuj a podobne. A ten výber vitamínov, čo ponúka lúka a les. Ozaj všetko na prírodnej báze  ako napríklad  z fabriky ZAJAC, SRNA a JELEŇ s.r.o, KONE a.s. Neviem prečo, ale výrobky z týchto fabrík mojej paničke nevyhovujú, pretože ma ide vždy zabiť, keď sa chcem zásobiť. Asi nemajú správne zloženie... Keď sme z tejto mojej milovanej lúčky odchádzali, tak gazdinka zmenila smer a išli sme do neznámeho lesíka.  Ale čo to? Pred nami sa zjavil čudný lesík,  vraj rúbanisko, ale obrovské. Všade trčali samé široké pne. A vtom som dostal geniálny nápad. Už viem v čom budem najlepší. Naštartoval som svoje labky a hybaj:  jeden, dva, tri, desať, dvanásť... Hádajte v čom budem najlepší? No predsa v preskakovaní pňov v plnej hovawartej rýchlosti. Počul som gazdinku ako na mňa kričí, ale to ma asi povzbudzovala.  Keď som nakoniec dobehol  k nej, mala taký istý výraz tváre ako keď som pásol ovečky. Asi som neskákal ešte tak dokonale, ale budem cvičiť... xi xi xi. Ale mám jeden malý problém. Poraďte  mi -  kto mi odovzdá medailu?! Po chvíľke prednášky o dobrom psovi, sme sa vybrali nazad domov. Teraz si idem hodiť šlofíka a keď príde z práce domov panička, tak sa budem tváriť, že som vôbec nikde nebol. Tak sa majte. 

P.S. Bráškovia trénujte, pretože na leto chystám  prírodný päťboj a verte, v tom som najlepší.